V Slepej Uličke_Pokračovanie

2. února 2008 v 23:45 | Lheertein
Som bezbranná v tvojich rukách,
V túžby pavučine.
Vôľa v mukách,
A Amor v podlom čine,
Cez zovreté prsty,
Necháva kvapkať cit...
Tvoj neoblomný pohľad,
Strácam sa v ňom celá.
Nikto iný neutíši môj hlad.
Toto som nikdy nechcela:
Odovzdávam sa tomu,
Ktorému city premenili sa v ľad.

Tomu, pre koho nie som jediná.
Dve duše držíš v dlaniach,
Som predsa ja vinná?
Ďakujem, neväzníš ma v zdaniach
No moju ruku si pobozkal
Tvrdiac, že tebe vládne iná...
Hladíš moje dlhé vlasy,
No neviem či si so mnou.
Vnímame naše hlasy,
S otázkou skromnou
Čo bude teraz nasledovať
Keď v popol vzplanuli snenia klasy.
Ideš popri mne,
Kráčaš sám.
Už nie sme v sne.
Všetko umrelo nám.
Veľavravné ticho...
Mrazivé myšlienky...
Tak neodhŕňaj z citu sneh,
Poraneným tŕňom z tvojej duše.
Počuť jedovatý smiech
A otrávený šíp z kuše,
Prebodáva moje telo,
Zabíja môj vzdor...
Perleťový kryštál v oku
Hasí oheň plazivý.
Cítim ho pri každom kroku.
Ten, ktorý spomienku vždy oživí,
Keď tvoje pery usmievali sa,
A Ty, smrteľník stúpaš popri mojom boku...
Toto vyrylo sa mi do pamäte,
Hlboko do jadra,
Ty si bol jediný na svete,
Pre ktorého by som slnko kradla,
Ba aj šero mesiaca,
No všetko strácam kvôli jednej vete...
Krv na Tvojich perách,
Na mojom srdci reže ranu.
Ty stojíš vo dverách,
Hľadiac na inú stranu.
Tak blízko pri mne...
Tak ďaleko odo mňa...
Pomstychtivý Anjel nádeje,
Moje vnútro páli.
Bezmocne hladiac čo sa deje
Diablovi sme perie dali.
A on kraľujúc kruto
Láme všetko, čo nás hreje.
Zhovievavosť preteká prihustým sitom
On zatratil nás oboch.
Už neverím bájnym mýtom,
O dobre a zlatých bohoch,
Pretože v perleťovej rieke lásky,
Čierne blato valí sa korytom.
V nej sa slová topia Tvoje,
Očarených pohľadov trosky.
Už nevládzem znášať naše boje.
Zabíjam posledné dosky,
Na ktoré padne prach pokoja,
Veď len ten utíši hučiace roje.
Víno vytratené je zo žíl,
666. strana.
Pár posledných chvíľ.
V diaľke vzlykla vrana.
Už je to prosté.
Ja zmiznem s ňou,
V temnote Tvojho zabudnutia...
Už nikdy nebudem slobodná,
Nebudem taká, ako som bola.
Pocítila som morské dná,
Po ktorých steká hustá smola.
Tu niet života či šťastia,
Akoby som lásky nebola hodná.
Prechádzam sa pustou pláňou,
Spálenou úpadku dychom.
Ten hladí ma prázdnou dlaňou,
Akoby utíšiť ma chcel tichom,
No nádej sa mi ukrýva v koraloch,
A ja len bezvýznamne bežím za ňou...
Bola som príliš zasnená,
Aby som svetlo zbadala.
No nadránom už vranka nestená.
Zo zlatých pier krídla mi dala,
A ja letím čo najďalej
Napriek bolesti čo je v srdci vrastená.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama